Od úsvitu automobilovej éry sa nepokojní vynálezcovia a inžinieri snažili vytvoriť vozidlo, ktoré by kombinovalo rôzne druhy dopravy. História je plná atraktívnych riešení, ktoré neboli vždy úspešné, od lietadla až po ponorku. V skutočnosti väčšina z nich z rôznych dôvodov nikdy neprekročila štádium prototypu a nestala sa výrobnou realitou. Hlavne preto, že napríklad lietadlo je nielen príliš komplikované, ale aj dosť nebezpečné zariadenie. Spomedzi desiatok neúspešných projektov sa však jeden dostal k zákazníkom ako plne vyvinutý výrobný model. Nezmenil svet ani náš spôsob dochádzania do práce, ale ponúkol veľmi zaujímavú alternatívu k štandardným roadsterom alebo motorovým člnom. Áno, hovoríme o obojživelnom vozidle Amphicar 770, jednom z najfantastickejších klasických automobilov (alebo lodí), aké boli kedy vyrobené.
Obojživelné vozidlá sa používali najmä v armáde a v druhej svetovej vojne zohrali veľmi dôležitú úlohu. Po vojne však nemali v civilnej spoločnosti žiadne skutočné využitie. Hans Trippel, nemecký priemyselný dizajnér, mal však iný nápad. Chcel vyrobiť auto, ktoré by bolo ideálne na plavbu po uliciach a na vode a ktoré by sa dalo ľahko prepínať medzi týmito dvoma úlohami.. Pomohlo, že Nemci počas vojny vyrábali ľahké obojživelné vozidlo s názvom Schwimmwagen (plávajúci automobil), takže Trippel ho použil ako predlohu a inšpiráciu. Prostredníctvom svojich kontaktov v automobilovom priemysle sa mu podarilo zaujať Quandt Group, významný nemecký priemyselný konglomerát, ktorý chcel investovať do automobilového priemyslu. V tom čase sa spoločnosť Quandt Group pripravovala na veľký vstup do automobilového priemyslu a prvým krokom bola výroba Trippelovho návrhu. O niekoľko rokov neskôr sa však bratia Quandtovci preslávili kúpou spoločnosti BWM a jej premenou na dnešnú podobu.
V roku 1961 bol teda predstavený model Amphicar 770, ktorý šokoval automobilových nadšencov na celom svete. Bolo to plne funkčné obojživelné vozidlo, ktoré bolo schopné prepravovať štyri osoby v relatívnom pohodlí na suchu aj na vode. Modelové označenie 770 bolo odvodené od maximálnej rýchlosti vozidla – 7 uzlov na vode a 70 km/h na súši. Napriek modernému súčasnému dizajnu mal Amphicar jedinečnú konštrukciu s uzavretou karosériou a dvoma vrtuľami pod zadným nárazníkom. Motor bol umiestnený vzadu a spojený so 4-stupňovou manuálnou prevodovkou. Na suchu jazdilo auto ako každé iné, ale keď ste chceli ísť na vodu, museli ste prepnúť pohon pákou a zapnúť vrtule. Motor vzadu bol vypožičaný z modelu Triumph 1200 a v prvých modeloch to bol 1,1-litrový štvorvalec s výkonom 43 koní. Aj keď jazda na vode bola taká jednoduchá, ako len mohla byť, v návode na použitie sa uvádzalo, že po každej plavbe musí majiteľ skontrolovať tesnosť a namazať všetkých 13 bodov, aby vozidlo bolo v perfektnom prevádzkovom stave.
Skupina Quandt bola nadšená liekom Ampicar a očakávala veľa objednávok. Model Amphicar 770 sa ponúkal predovšetkým v USA za cenu približne 3 000 USD. Na pomery začiatku 60. rokov to bola vlastne celkom prijateľná cena a Amphicar stál toľko, čo priemerný rodinný sedan. Napriek počiatočnému záujmu však humbuk okolo zvláštneho obojživelného auta čoskoro opadol. Dôvod bol jednoduchý. Amphicar, napriek mnohým talentom, nebol v skutočnosti skvelým autom na jazdu po súši a na vode nebol taký rýchly ani dynamický. S výkonom len 43 koní to nebol výkonný roadster a 7 uzlov by ho neklasifikovalo ako motorový čln. Napriek tomu spoločnosť Quandt Group v snahe propagovať svoje schopnosti úspešne propagovala reklamné kúsky, ako napríklad preplávanie Lamanšského prielivu alebo rieky Yukon, čím dokazovala, že tieto malé člny zvládajú vysoké vlny a drsné podmienky.
Vzhľadom na špecifickú konštrukciu sa u vozidiel Amphicar po určitom čase používania objavili problémy s netesnosťami a hrdzou a mnohé vozidlá skončili pod vodou. Keďže išlo o obojživelné vozidlo, voda sa dostala do karosérie a nakoniec sa objavila korózia. Väčšina majiteľov nepostupovala starostlivo podľa návodu na použitie, čo viedlo k mnohým problémom. Zároveň si spoločnosť Quandt Group uvedomila, že Amphicar nebude mať taký predajný úspech, v aký dúfala, a v roku 1963 po dvoch rokoch na trhu výrobu zastavila. Amphicar 770 bol však komerčne dostupný až do roku 1968, pretože po zastavení výroby sa zmontovalo niekoľko vozidiel, ktoré sa predávali aj niekoľko rokov po ňom. Väčšina vozidiel skončila na americkom trhu, hoci verzia s pravostranným riadením sa vyrobila v menej ako 100 exemplároch. Nakoniec sa vyrobilo len 3 878 kusov zvláštneho, ale pôsobivého modelu Amphicar 770. Zaujímavé je, že niektoré sa dokonca používali ako záchranné vozidlá.
Napriek tomu, že Amphicars nedosiahli mainstreamovú popularitu, mali medzi fanúšikmi neznámych automobilov malú, ale vernú skupinu. Nadšenci Amphicar organizujú stretnutia a plavby na súši i na vode a venujú sa zachovaniu tohto jedinečného kúska automobilovej histórie. Medzi slávnymi majiteľmi vozidiel Amphicar boli dve známe mená – bývalý prezident USA Lindon Johnson a hollywoodska legenda Dan Akroyd, ktorí mali flotilu týchto vozidiel. Ak dnes chcete zažiť jedinečnú jazdu v Amphicare, Disney Springs prevádzkuje niekoľko (prepracovaných) exemplárov v zábavnom parku na Floride. Podľa očakávania dosiahli vozidlá Amphicars na trhu s klasickými vozidlami solídne ceny napriek tomu, že náhradné diely a komponenty sa ťažko zháňajú.
