Keď hovoríme o neúspešných modeloch v automobilovom priemysle, vždy hovoríme o autách, ktoré sa minuli svojmu cieľu, mali hroznú kvalitu, pochybný dizajn, neuspokojivý výkon a žiadny štýl. Podľa všetkého sa BMW 507 dá považovať za neúspech, pretože nedokázalo priniesť úspech, po ktorom spoločnosť túžila. Predával sa vo veľmi malom počte, nemal takmer žiadny pretekársky úspech a už po niekoľkých rokoch na trhu bol opustený. Je to teda neúspech? Jednoducho nie. Napriek všetkému bolo BMW 507 úžasným dielom, triumfom inžinierstva a autom, ktoré svetu ukázalo, že BMW je spoločnosť schopná vyrábať tie najúžasnejšie autá na svete. Tento krásny roadster sa nestal spasiteľom, v ktorého BMW dúfalo, ale odvtedy sa stal jeho najcennejším klasickým vozidlom. Tu je jeho príbeh.
Dnes je BMW najväčším výrobcom luxusných automobilov na svete, ale tesne po 2. svetovej vojne táto spoločnosť takmer neexistovala. Väčšina ich zariadení bola zbombardovaná, niektoré továrne sa nachádzali vo východnom Nemecku pod sovietskou kontrolou a spoločnosť sa ťažko prispôsobovala novej povojnovej realite. BMW si ponechalo rad predvojnových modelov a začiatkom 50. rokov sa pomaly pripravovalo na predstavenie najnovších modelov, ktoré sa zameriavali na luxusný trh a konkurovali jeho hlavnému rivalovi, spoločnosti Mercedes. Predstavenie BMW 501, luxusného sedanu poháňaného šesťvalcovými a osemvalcovými motormi, bolo v histórii spoločnosti pomerne významným momentom. Od spoločnosti, ktorá bojovala o prežitie, nikto neočakával taký vyspelý, dobre navrhnutý a výkonný luxusný sedan. Napriek tomu, že BMW 501 bolo skvelé auto, nepredávalo sa veľmi dobre, a tak spoločnosť začala vyrábať model Isetta; je to lacný, základný model, ktorý platil účty a držal ju nad vodou.
Vyskytol sa však problém. Zákazníci potrebovali objasniť, čo BMW skutočne je. S modelom Isetta mali pokrytú najlacnejšiu časť trhu a s modelom 501 patrili medzi najdrahšie nemecké autá tej doby. BMW sa zúfalo snažilo presadiť ako luxusná značka a v polovici 50. rokov si uvedomilo, že spoločnosť potrebuje “halo” automobil, ktorý by slúžil ako “prípadová štúdia” inžinierskej a dizajnérskej dokonalosti BMW. Hlavnú úlohu pri koncipovaní tohto projektu zohral legendárny Max Hoffman, vtedajší importér BMW do USA. Presvedčil predstavenstvo, že na trhu športových roadsterov je medzera, ktorá by BMW dokonale vyhovovala. Spoločnosť chcela zúfalo vstúpiť na lukratívny americký trh a spojila sa s výrobou takéhoto vozidla a jeho predajom prostredníctvom Hoffmanovej siete predajcov.
V roku 1955 tak BMW pred nadšeným publikom v hoteli Waldorf Astoria v New Yorku predstavilo svoj model BMW 507. Bol to výstavný a nádherný roadster, ktorý navrhol Albrecht Von Goetz, ktorý navrhol BMW 503 (luxusné Gran Turismo). S dlhou kapotou, krátkou zadnou časťou a športovou siluetou vyrobenou výhradne z hliníka bol jedným z najkrajších áut tej doby alebo všetkých čias, podľa toho, s kým sa rozprávate. Nešlo však len o vzhľad a model 507 bol na svoju dobu veľmi vyspelým vozidlom. V snahe ušetriť peniaze použili inžinieri BMW čo najviac komponentov z existujúcich modelov, napríklad podvozok, zavesenie a hnacie ústrojenstvo. Interiér bol úplne nový, s koženými sedadlami a rádiom v štandardnej výbave.
Pod touto dlhou kapotou sa nachádzal celohliníkový motor V8 s objemom 3,2 litra, ktorý bol v polovici 50. rokov jediným motorom V8 v Európe a predstavoval fantastický technický úspech. Motor bol ručne montovaný a dosahoval výkon 150 koní, čo bolo úctyhodné. Osemvalec bol podobný tomu v sedane BMW 501, ale bol vyladený na vyšší výkon a vyššie otáčky. Výkon sa prenášal na zadné kolesá cez 4-stupňovú manuálnu prevodovku, a hoci BMW 507 bolo určené pre amerických zákazníkov, automatická prevodovka nebola v ponuke. BMW 507 s celkovou hmotnosťou len 1,3 tony dokázalo vyvinúť rýchlosť 125 km/h a šprintovať na stovku za niečo vyše 10 sekúnd. V polovici 50. rokov to boli pôsobivé čísla a 507 bol úctyhodný výkon. Vzhľadom na to, že všetky vozidlá boli vyrábané ručne a karosérie boli vyrobené z hliníka, žiadne dve vozidlá nie sú identické a ako pri všetkých takto vyrobených vozidlách sa vyskytli drobné exteriérové rozdiely.
Po nadšených reakciách automobilovej verejnosti sa BMW pripravilo na výrobu, zatiaľ čo Max Hoffman začal plánovať predaj. Podľa pôvodných očakávaní by sa mohlo ročne predať približne 2000 vozidiel, pričom maximálna možná ročná produkcia by mohla dosiahnuť 5000 vozidiel. Hoffman predpokladal, že BMW 507 bude umiestnený nad lacnými roadstermi od MG a Triumphu a ako priamy konkurent Jaguaru XK140 a Chevroletu Corvette, ale pod ultra drahými vozidlami, ako sú Mercedes 300SL alebo Ferrari 250. Keď však prvé exempláre dorazili do Hoffmanovho predajného centra, čakalo ich nemilé prekvapenie. Očakávaná maloobchodná cena 5000 USD, vďaka ktorej by bol model 507 veľmi konkurencieschopný, nebola splnená. Namiesto toho mali tieto prvé exempláre cenu 9 000 USD, čo bol dvojnásobok ceny, za ktorú sa predávali konkurenčné modely.
S takýmto zvýšením ceny bolo pre Maxa Hoffmana veľmi ťažké predávať BMW 507 zákazníkom. Ručná výroba, pokročilé technológie a materiály boli veľmi nákladné a po roku a pol sa cena vyšplhala na 10 500 dolárov, čo bolo ešte ťažšie zdôvodniť. Auto bolo stále fantastické, krásne a rýchle, ale dovoliť si ho mohli len niektorí. Výroba trvala len tri roky a v roku 1959 bolo BMW 507 zrušené po tom, čo bolo vyrobených len 242 vozidiel v dvoch sériách s minimálnymi rozdielmi. BMW 507 sa ukázalo ako sklamanie pre BMW z hľadiska predaja, pretože spoločnosť stratila peniaze na každom vyrobenom exemplári. Bolo zverejnené, že celé dobrodružstvo 507 stratilo viac ako 15 miliónov DEM, čo bola obrovská strata pre spoločnosť, ktorá už bola na pokraji bankrotu.
Napriek tomu, že sa BMW 507 nepredávalo v dostatočnom množstve, dokázalo sa stať súčasťou vyššej spoločnosti konca 50. rokov a malo množstvo slávnych majiteľov. Nemecké pretekárske eso Hans Stuck a šampión F1 John Surtees vlastnili svoje vozidlá od nového. Najobľúbenejším BMW 507 však nebol nikto iný ako kráľ rocku, legendárny Elvis Presley. V skutočnosti vlastnil dve vozidlá, pričom prvé si kúpil v roku 1959 počas služby v Nemecku. Zaujímavé je, že na žiadnom z nich príliš nejazdil, pretože sa mu nechcelo jazdiť s manuálnou prevodovkou. Z 242 vyrobených exemplárov sa zachovalo približne 202, čo je úžasné číslo a svedčí o tom, že šťastní majitelia si dobre uvedomujú, aké jedinečné a fantastické toto auto bolo, stále je a vždy bude.
